Dufy

Julian SIKA, posudzovateľ králikov

Tatranský baran

Pôvodný názov tohto králika znel popradský baran. Odvodený bol od miesta vzniku - mesta Poprad, - ale aj baranovitého vzhľadu. V súčasnosti je cieľom vyšľachtiť králika veľkého telesného rámca s hmotnosťou do 5,5 kilogramu, kombinovanou mäsovo-kožušinovou úžitkovosťou, ovisnutými ušnicami a akromelanického sfarbenia s tzv. ruskou kresbou. Základná farba tela je biela, sfarbené sú nosová maska, ušnice, chvost predné i zadné končatiny od pazúrikov po lakťový kĺb, pričom je ich farba čierna. Oči sú svetločervené s tmavočervenou zreničkou. Na vyšľachtenie sa využívajú plemená francúzsky baran biely červenooký a králik kalifornský .

Tatranského barana začal šľachtiť dnes už zosnulý Miroslav Mikurda z Popradu, rodák z Nového Mesta nad Váhom. Toto plemeno však nenašlo u chovateľov podporu ani uznanie. Vo výskumnom chove pokračujú v tomto roku Ing. Vavrinec Roman z Nitry a Ján Pavlikovský z Popradu. Ich cieľom je uznanie a zaradenie tatranského barana do vzorníka plemien.

Liptovský lisko

Názov plemena je odvedený od miesta vzniku - lokality Liptov a zovňajšku králika. Jeho základné sfarbenie je divoké a čiernoželezité. Na čele má bielu lisinku, oči sú hnedé. Králik dosahuje hmotnosť 4,0 až 5,0 kilogramu, čo ho zaraďuje medzi stredné plemená. Vyznačuje sa dobrou jatočnou výťažnosťou. Telo má zavalité, valcovité so silnými končatinami, ušnice sú 12 až 13 centimetrov dlhé. Zaraďujeme ho medzi králiky s tzv. holandskou strakatosťou. Na začiatku 90-tych rokov minulého storočia šľachtil toto plemeno Jozef Červeň z obce Vitálišovce, okres Liptovský Mikuláš. Výskumný chov mu bol priznaný v roku 1993, pričom podporu našiel aj u ďalších chovateľov - V. Vereša, L. Záhradníka, J. Bartoníčka, J. Ševca a ďalších. Zatiaľ sa im však nepodarilo ustáliť toto plemeno v požadovanom štandarde a jeho cesta k uznaniu bude zrejme prekonávať ešte veľa prekážok.

Zoborský králik

V rámci šľachtiteľských postupov pri tvorbe nitrianskeho králika bola v roku 1976 vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby v Nitre vytvorená skupina králikov, vyznačujúca sa valcovitým a dobre osvaleným telom. V kresbe sa zvieratá označovali akromelanistickým sfarbením s absenciou masky a redukciou pigmentu končatín do manžiet. K vyštiepeniu týchto fenotypov došlo po krížení akromelanistických králikov s vybranými albiniotickými genotypmi. Následná genetická analýza ukázala, že ide o intergénovú interakciu pre akromelanizmus a holandskú strakatosť.

Dnes už zosnulý doc. Ing. Jaroslava Zelník, CSc., vtedajší pracovník VÚŽV v Nitre, podchytil túto kresbovú kombináciu aj geneticky. Po roku 2000 sa časť chovateľov za podpory RNDr. Jána Rafaya, CSc. rozhodla tohto brojlerového králika došľachtiť i exteriérovo. Zachovať chceli jeho úžitkovosť a prispôsobenie sa podmienkam vo vonkajších králikárňach. Skupina chovateľov z oblasti Levíc, Trenčína, Senca a SPoU Michalovce následne požiadala o výskumné chovy. Prvé králiky už vystavili na celoštátnych výstavách. Zoborský králik však ešte musí splniť ďalšie podmienky pre zaradenie do vzorníka plemien.

Králika treba predovšetkým došľachtiť tak, aby vo veku 4 mesiace vážil 3 kilogramy a v dospelosti, teda vo veku 8 mesiacov, dosahoval ideálnu hmotnosť 4,25 až 5,25 kilogramu. Zoborský králik je zavalitého, valcovitého tvaru so širokou hrudnou a panvovou časťou, výrazným osvaleným stehien a pevnými končatinami. Ušnice merajú 11 až 12 centimetrov, srsť je hustá a pružná s dĺžkou 3 centimetre. Telo je biele, ušnice pokrýva farebná kresba. Na končatinách sú sfarbené manžety v okolí päty a laktového kĺbu. Chvost je sfarbený menej intenzívne. Oči sú svetločervené s tmavočervenou zorničkou. Farba pazúrikov je rohovitová s rôznym odtieňom.